K napísaniu tohto krátkeho článku ma prinútila dnešná prednáška v rámci výuky na našej katedre od Head of Unit Európskej Komisie (nepýtajte sa ma, čo je náplňou takejto pozície) Petra Mooza, ktorého hlavnou náplňou bolo vysvetliť proces tvorby finančného rámca na ďalších sedem rokov. Toto sa mu podarilo viac než dobre, avšak počas celej hodiny a pol som sa nevedel zbaviť pocitu, že jeho základný postulát priamej úmernosti medzi výškou rozpočtu a jeho pozitívnym efektom na budúcnosť krajín EÚ ostal nevysvetlený.
Takisto ostala nezodpovedaná mnou položená záverečná otázka práve ohľadom SPP. Týkala sa opodstatnenosti politiky, ktorá napriek svojej cene často naopak zdvíha ceny niektorých komodít a ktorá veľa liberálnym politikom (predovšetkým z VB) navyše zdvíha mandle svojou anti-trhovou podstatou. Opýtal som sa pána Mooza, či je naozaj ešte cieľom SPP zabezpečiť dosiahnutie cieľov zakotvených v primárnom práve EÚ od Rímskej zmluvy z roku 1957, menovite dosiahnuť zvýšenú produktivitu a dostatok dodávok potravín na európsky trh alebo či sú priame platby vyplácané skôr ako držhubné európskym farmárom.
Na myšlienku ma priviedla skôr zmienená skutočnosť, že Komisia si musí dávať veľký pozor na to, čo povie ohľadom tejto politiky do médií, keďže by na druhý deň mohli očakávať pochody francúzskych farmárov a zablokované námestia traktormi v Bruseli. Nie veľmi príjemná predstava! Potom je veľmi zvláštne, prečo pán z Komisie veľmi rázne odmietol zmienky o hocijakom "podplácaní" poľnohospodárov. Menej podivuhodné sa už môže zdať byť neodpovedanie na moju jasne položenú otázku, či je ráciom za SPP ešte stále dosiahnutie spomenutých cieľov. Ak by sa totiž preukázali ako už splnené, nevidím dôvod na udržiavanie tejto finančne nákladnej a veľa negatívnych vedľajších efektov prinášajúcej politiky.
Namiesto priamej odpovede som sa dočkal monológu o zmenšovaní podielu SPP v celkovom rozpočte a jej nadväzovanie na tzv. "greening" opatrenia. Niečo podobné som očakával. Ideu "ozelenievania" ako environmentalista kvitujem, ale v kontexte SPP ju vnímam iba ako chabý pokus o odôvodnenie ďalšej existencie tejto škodlivej politiky. Viem si predstaviť finančnú motiváciu pre eko-farmárov alebo dokonca aj malé peňažné kompenzácie pre farmárov v znevýhodnených oblastiach, avšak plošné vyplácanie dávok a ešte k tomu v pomere, kde lepšie vybavený bohatý farmár z Belgicka dostáva o 300 (!) Eur na hektár viac ako farmár lotyšský, je nonsens volajúci do neba.
História európskej integrácie nám totiž hovorí, že hlavným dôvod existencie SPP v primárnom práve ES/EÚ nie je ani tak potravinová sebestačnosť jej krajín, ako skôr jediným reálnym lákadlom pre štáty Beneluxu a Francúzska, aby v roku 1957 pristúpili na blízku ekonomickú spoluprácu. Je na čase, aby to Komisia dala jasne na javo vo svojich dokumentoch a vyhláseniach a neťahala medové motúzy popod nos európskym občanom. Pretože vyjadrenia podobné tomu pána Mooza sú nanajvýš smiešne. Ako jeho finálny argument totiž použil svoj názor, že bez priamych dotácií by členským krajinám reálne hrozil nedostatok potravín na pultoch! Ak by tomu tak naozaj bolo, tak Komisia naozaj nemá dobrú vyjednávaciu pozíciu pri rokovaniach s farmármi. Avšak skutočnejšia sa mi zdá situácia, v ktorej by po zrušení priamych platieb trh po menších cenových fluktuáciách rýchlo vyriešil aj potenciálny nedostatok potravín.