Prečo štáty musia byť zadĺžené alebo Podstata dnešných peňazí

Autor: Adrián Tišťan | 12.3.2014 o 13:40 | Karma článku: 4,30 | Prečítané:  373x

Je dnešné zadlžovanie sa drvivej väčšiny štátov nespravodlivé „prejedanie budúcnosti" budúcich generácií? Nie je nemorálne žiť nad svoje pomery a nevystačiť si ako štát s konečným množstvom daní, ktoré nám už aj tak nedobrovoľne odovzdajú občania? Podobná rétorika je prítomná vo vyhláseniach konzervatívne orientovaných ekonómov a politikov a takisto aj implicitne obsiahnutá v správach médií informujúcich o každoročne prítomnom deficte štátneho rozpočtu a nutnosti požičiavať si na chod štátu. Sedliacky rozum človeka samozrejme automaticky evokuje obraz štátu ako nezodpovedného hospodára. Nie je predsa možné, aby štát každoročne míňal viac peňazí ako vyberie na daniach bez toho, aby toto malo nejaké negatívne dôsledky na dlhodobé fungovanie jeho ekonomiky. Odhliadnuc od faktu, že štát zlým hospodárom naozaj je, si však v tomto texte vysvetlíme to, prečo je jeho zadlžovanie sa taktiež životne dôležité pre chod ekonomiky a zároveň „šťastím v nešťastí" pre obyčajných ľudí.

Skutočne, dnešný peňažný, bankový a finančný systém je nastavený tak, že intuitívna morálne správna odpoveď na mnou položené otázky na začiatku textu je z ekonomického hľadiska, žiaľ, nesprávna.  Tento článok píšem ako odporca silného štátu, žitia na dlh a myšlienok keneysánskej ekonómie.

Pre pochopenie úlohy štátnych deficitov v ekonomike je dôležité pozrieť sa na to, ako fungujú peniaze v dnešnej ekonomike a ako naopak nefungujú.

Ako vznikajú peniaze?

Napriek populárnej predstave na plno rozbehnutého tlačiarenskeho stroja kdesi v centrálnej banke je tvorba dnešných peňazí omnoho menej náročná. Zabudnite taktiež úplne na krytie zlatom alebo inou hodnotou, dnešné peniaze získavajú hodnotu tým, že si ich štát legislatívne vyhlási za legálne platidlo s plnou či čiastočnou ochranou vkladov, právnou vymáhateľnosťou dlhov a snahou o udržanie stability cez činnosť centrálnej banky. Dalo by sa však povedať, že sú taktiež nepriamo kryté tým, že tieto peniaze boli vytvorené ako dlh s prísľubom splatenia pod hrozbou straty reálneho majetku.

Celá peňažná zásoba dnešných ekonomík bola totiž vytvorená ako účtovné peniaze (credit money) komerčnými bankami predovšetkým pri poskytnutí úveru, hypotéky alebo kúpe dlhopisu. Pritom cca. 95% existuje vo forme „číselných peňazí" na účte klientov.  Zvyšných 5 percent je obeživo (mince a bankovky), výrobu ktorého má na starosti práve centrálna banka. Tlačením peňazí sa však nezvyšuje celková zásoba peňazí, ale iba likvidita komerčných bánk- ich schopnosť premeniť účtovné peniaze klienta na bankovky alebo ich poslať na účet v inej banke. „(E)misiou obeživa centrálnou bankou sa snižuje v rovnakom rozsahu objem vkladov na bežných účtoch" (Jílek 2013, 30), čo znamená že emisia obeživa (možno prekvapivo) „nepredstavuje tvorbu ... peňazí". Tú predstavuje výlučne činnosť komerčných bánk. Pri každej „pôžičke" v skutočnosti banka vytvorí nové peniaze- kredit. Aj keď bežná predstava o fungovaní bánk môže byť odlišná, pri „požičiavaní" peňazí v banke[1] ide precíznejšie o tvorbu peňazí. „Neplatí, že banky pri poskytovaní uverov používajú zdroje. Naopak, banky poskytovaním úverov vytvárajú zdroje." (ibid., 58). Banka naozaj neodobere z vkladov svojich iných klientov a ani nepožičiava zo svojich ziskov, ale vážne peniaze vytvorí tým, že ich jednoducho pripíše na účet klienta. Zároveň jej vznikne v účtovnej knihe ako nový záväzok voči tomuto klientovi, tak aj pohľadávka na splatenie tohto dlhu.

Druhá strana alchýmie dnešných peňazí je však azda ešte podivuhodnejšia. Pri splatení tohto úveru peniaze zanikajú (okrem úroku, ktorý si banka ponechá ako zisk), pohľadávka - poskytnutý úver - a aj záväzok - peniaze na účte klienta - sa odpíšu. Čiže ak bolo v čase poskytnutia úveru X celkové množstvo peňazí rovné M+X, po splatení tohto úveru je to zase len M. Množstvo peňazí v ekonomike teda nie je fixné, ale závisí od poskytovania úverov komerčnými bankami. Na udržanie jeho stabilného množstva sa musí objem nových úverov (nového kreditu) rovnať objemu splatených úverov (zaniknutého kreditu). Toto má ďalekosiahle implikácie.

Úloha štátu pro tvorbe peňazí

Tvorba peňazí vo výsledku závisí od troch subjektoch: domácností, podnikov a štátu. Kúpa dlhopisov komerčnou bankou (nie však nebankovým subjektom!) totiž v praxi pre tvorbu peňazí znamená to isté ako poskytnutie úveru. Štát svojim deficitným hospodárením pomáha udržiavať peňažnú zásobu našej ekonomiky pred kolapsom. Reči pravicových politikov o nutnosti ekonomiky zloženej na úsporách sú nie že útopiou, ale nočnou morou pre jej fungovanie. V dnešnom peňažnom systéme totiž šetrenie automaticky znamená preváženie pomyselných misiek váh na stranu zániku peňazí (splácanie úverov prevyšuje vyberanie nových) a teda zmenšujúceho sa celkového objemu peňazí v ekonomike- nastáva credit crunch. Krv ekonomiky sa pomaly stráca z organizmu. Samozrejme toto sa odzrkadľuje na rastúcom počte osobných a firemných bankrotov. Aby sme mohli tomuto predísť, a síce, aby sme objem peňazí v ekonomiek udržali aspoň na rovnakej úrovni, peniaze musia kontinuálne vznikať ako nový dlh. V podstate sa ekonomika bez dlhov rovná ekonomike bez peňazí. Ak sa štát zriekne svojho podieľu pri tvorbe týchto peňazí s cieľom znížiť zadĺženie verejného sektoru, obyvateľstvo čaká prevziatie tejto úlohy na svoje plecia, ak sa chce vyhnúť bezútešnej recesii.

Na príklade Českej republiky si ukážeme podstatnú úlohu štátneho dlhu pri výrobe peňazí: Z celkovej peňažnej zásoby cca. 3250 miliárd Kč. (ibid., 43) bolo ako štátny dlh držaný len českým bankovým sektorom (štátne dlhopisy môžu nakupovať aj zahraničné banky) vytvorených 650 miliárd Kč (ibid., 136). Toto predstavuje približne pätinu celkovej peňažnej zásoby Českej republiky. Takáto tvorba peňazí má však ešte ďalšie úskalia. Peniaze vytvorené ako štátny dlh vstupujú do celkovej peňažnej zásobe až pri vyplatení na účet nebankovému subjektu- t.j. vyplácanie sociálnych dávok, dôchodkov, platov štátnych zamestnancov alebo platieb za štátne zákazky. Ak čoraz väčšie množstvo požičaných peňazí ide iba na splácanie predchádzajúcich úverov, v podstate sa peniaze vytvoria, aby následne zanikli bez toho, aby vstúpili do ekonomiky a akokoľvek jej pomohli. Dnešná situácia v eurozóne, kde sa prizvukuje znižovanie verejných výdavkov, má katastrofálne následky. Akékoľvek znižovanie presunu štátnych peňazí smerom k obyvateľstvu s cieľom zmenšiť zadĺženie štátu znižuje celkovú peňažnú zásobu. Austerity measures bývajú takisto paradoxne spájané s vyšším výberom daní na splácanie štátnych dlhov, čo zase len znamená zníženie solvencie obyvateľstva a zrýchlenie zániku peňazí. Ak by sme sa mali dostať do situácie, kde štát prerozdelí iba to, čo vybral na daniach, v podstate by tvorba všetkých peňazí stála na zadlžovaní sa podnikov a domácností. Musíme si uvedomiť, že peniaze v ekonomike sa neocitli a neplánujú ostať na veky. Museli byť „požičané do obehu" a priebežne sú „splácané von z obehu". Deficitné hospodárenie štátu v konečnom dôsledku znamená prebratie časti dlhovej tvorby peňazí zo zraniteľných ľudí na anonymné plecia štátu. Samozrejme aj zadlžovanie štátu musí mať svoje hranice, ako sme mohli vidieť na príklade Grécka. Avšak pointou tohto článku je, že nič také ako štát, domácnosti, priemysel bez dlhov nemôže existovať, pretože práve dlh rovná sa peniaze.

Systém otrokár

Druhou hlavným bodom tohto článku bude vyjadrenie zásadneho nesúhlasu s takýmto fungovaním peňažného systému. Jeho dôsledky, ktorých sa dotknem v nasledujúcich článkoch sú priam strašideľné: Monopol na vytváranie peňazí v rukách súkromných bánk zapríčiňuje ich rastúce vlastníctvo nehnuteľností na úkor obyčajných ľudí. Čoraz menší podieľ nehnuteľností je vo výlučnom vlastníctve obyvateľstva, keďže tie v prípade osobného bankrotu prepadjú bankám. Vo finačnom systéme, kde sú ľudia nútení sa zadlžovať, je smerovanie tohto trendu viac než jasné. Napriek očividne rastúcemu blahobytu väčšiny štátov sveta sú ľudia nútení pracovať nie menej, ale stále rovnako alebo dokonca viac na to, aby splatili svoje „záväzky". Týmto záväzkom nie je však skutočné vrátenie peňazí, ale odpracovanie hodnoty úveru, ktorý musel byť vybratý, aby ekonomika vôbec mohla fungovať. Napriek mechanizácií výroby a predpovediach z minulosti o ružovej budúcnosti ľudstva, keď väčšinu statkov vyrobia stroje a manuálna práca nebude viac potrebná v takom množstve, sa pridaná hodnota tejto mechanizácie neprejavila na skrátení pracovnej doby priemerného človeka. Tento voľný čas je naopak nerovnomerne rozdelený v podobe nútenej nezamestnanosti čoraz väčšej skupiny ľudí (predpokladám, že dobrovoľne nezamestnaných je konštantný počet) odkázaných na sociálne dávky. Obyčajný človek zaťažovaný hypotékami si jednoducho nemôže dovoliť pracovať menej, častejšie sú naopak situácie, kde si človek musí hľadať dodatočný zdroj príjmov. To všetko kvôli podstate vzniku peňazí, kde sa novovytvorená hodnota nepremietne do ekvivalentného množstva nových peňazí, ktoré by v obehu ostali zafixované, ale tieto peniaze musia byť neustále vytvárané novými úvermi.

Hnanie sa za lacnou výrobou kvôli nedostatku kúpnej sily obyvateľstva má nepriaznivé environmentálne a sociálne dopady ako u nás, tak i v krajinách Tretieho sveta. Externalizácia nákladov šetrením na štandardoch pri ochrane životného prostredia, zdravotných normách a pracovných podmienkach zamestnancov sa deje výlučne za dosiahnutia čo najnižšej ceny výrobku, keďže je to práve cena, ktorá rozhoduje pri predaji u väčšiny obyvateľstva. Nie je pravda, že trend výroby nekvalitných lacných šmejdov je odrazom preferencií obyvateľstva. Nik predsa nechce jedlo pochybnej kvality a varnú kanvicu, ktorá vydrží pol roka! Finančný systém však pre drvivú väčšinu obyvateľstva robí tieto výrobky jedinou voľbou, nedostatok voľných finančných prostriedkov z titulu čoraz väčšieho zadĺženia domácností robí cenu výrobku jediným rozhodujúcim faktorom pri výbere.

Negatívnych dopadov takto šialene nastavenej podstaty peňazí je neúrekom a budú predmetom mojich ďalších článkov. Takisto sa pokúsim o načrtnutie možného riešenia. Je nutné, aby sa ľudia dozvedeli o podstate fungovania peňazí a urobili všetko proti nej. Pretože dnešný otrokársky systém má podobu vzťahu banka-otrokár a človek-otrok.

 

Zdroje

Jílek, Josef. 2013. Finance v globální ekonomice I. Praha: Grada Publishing.

 


[1] V prípade nebankových subjektov ide však o požičiavanie už vytvorených peňazí, žiadna tvorba peňazí sa nekoná.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Učiteľ, ktorý sa rád hral. Ako sa Milan Reindl stal dizajnérom Lego Technic

Nevyštudoval techniku ani dizajn. Napriek tomu sa stal jedným z jedenástich dizajnérov Lego Technic. Len vďaka tomu, že si rád z lega skladal veci, na ktoré nemal návod.

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami sú Blanár a Žiga.

SVET

Výbuchy pri štadióne v Istanbule zabili najmenej 13 ľudí

K explóziám došlo hodinu po zápase medzi Besiktasom a Bursasporom.


Už ste čítali?