Dlh a my (recenzia knihy)

Autor: Adrián Tišťan | 21.1.2014 o 22:58 | Karma článku: 4,75 | Prečítané:  324x

Pravdupovediac mi ešte žiadna iná kniha po svojich prvých 50 stranách nezmenila pohľad na svet, neprevrátila konvenčné pravo-ľavé vnímanie ekonomiky a politiky, do takej miery ako táto. Michael Rowbotham sa v tomto diele nesnaží o nič menej ako o vykreslenie dnešného finančného systému, ktorý v sebe skrýva zásadnú „chybu" s ďalekosiahlymi následkami; chybu, ktorá je mainstreamovými ekonómmi a komentátormi prehliadaná alebo zámerne ignorovaná. To ústi do presvedčenia politikov a aj obyčajných ľudí, že súčasná ekonómia  a jej teórie sú nespochybniteľné a jediné, čo nám ostáva, je hrať hru podľa súčasných pravidiel.  Kniha predstavuje ako kritiku súčasného monetárneho systému, tak i lákavú víziu a návrh možného riešenia- monetárnu reformu.

 

Hlavná idea knihy je jednoduchá: Drvivá väčšina peňazí (cca 97 %) v dnešnej ekonomike bola vytvorená ako dlh. Obdobne sú takmer každé ďalšie nové peniaze uvedené do celkových peňažných zásob ekonomiky v skutočnosti iba „požičané" do obehu. Tieto peniaze sú vydávané ako bankový kredit privátnymi inštitúciami- bankami. Zakaždým, keď sa jednotlivec rozhodne zobrať si úver (pôžičku alebo hypotéku) od finančnej inštitúcie, nie sú tieto peniaze v skutočnosti poskytnuté z jej celkových depozitov, ale sú vytvorené „proti" týmto vkladom z „čistého vzduchu", reálne množstvo vkladov sa na iných účtoch banky nezmení. Pri každom takomto úvere sú teda vytvorené nové peniaze- kredit, ktoré banka jednoducho pripíše na účet dlžníka. Iba zvyšné 3% v dnešnej ekonomike tvorené vlastnými bankovkami a mincami sú peniaze, za ktorými nestojí dlh, sú to totiž peniaze vytvorené centrálnou vládou bez nutnosti požičiavania si. Zvyšné množstvo peňazí v obehu bolo teda vytvorené na dlh, ktorý túto sumu vďaka nabalujúcemu sa úroku čím ďalej, tým viac prevyšuje.

Autor teda prezentuje ekonomiku, ktorú charakterizuje chronický nedostatok kúpnej sily v dôsledku nedostatočnej zásoby peňazí. Vytvorenie nových peňazí je možné iba vďaka vytváraniu nového dlhu cez súkromné banky, tzn. zadlžovaniu priemyslu, domácností a vlád. Toto vytvára dlhovú špirálu, ktorá vytvára z peňazí niečo, čo neslúži, ale zotročuje. Tento pohľad na finančný systém dáva odpoveď na mnou spomínané základné otázky ohľadom vývoja dnešnej ekonomiky a sveta. Vysvetľuje napríklad, prečo neustále znižovanie kvality a teda aj životnosti výrobkov a potravín, centralizácia ich výroby a z nej plynúci masový nárast v doprave nie je výsledkom „výberu spotrebiteľa", ale pravý opak. Napriek jasnom dopyte po kvalitných domácich výrobkoch je totiž čím ďalej väčším dlhom zaťažený priemysel nútený bojovať  o to málo zvyšnej kúpnej sily obyvateľstva znižovaním nákladov výroby a zavádzaním masovej výroby v krajinách tretieho sveta. Rastúci dlh domácností  vedie ku situácií, kde majú lacné nekvalitné výrobky neférovú výhodu nad drahšími kvalitnými.

Autor dáva odpoveď na otázku, prečo napriek očividnému technologickému pokroku a bohatstvu tých najbohatších štátov sú ľudia nútení pracovať rovnako veľa, ak nie stále viac a viac. Prečo je luxus z pokroku v podobe užívania si voľného času nerovnomerne distribuovaný v spoločnosti v podobe nútenej nezamestnanosti a nemôže sa uplatniť systém kratších pracovných dôb, ktorý by mal byť teoreticky možný vďaka vysokej pridanej hodnote plynúcej z  vysokej automatizácií výroby?  Dlh totiž spravil z ľudí otrokov finančného systému, napriek očividnému blahobytu si človek nemôže dovoliť vynechať alebo znížiť svoj príjem. Najočividnejšie je to v prípade nehnuteľností. V priebehu storočia sa podieľ čistých vlastníkov domov postupne znižuje a veľkosť splátok hypoték v pomere ku príjmu zvyšuje. Vlastníctvo nehnuteľností bankami sa zároveň zvyšuje. Znižujúca sa kúpna sila obyvateľstva a rastúca moc bánk, ktoré prišli k majetkom kvôli monopolu na vytváranie peňazí, sa v tomto sektore odzrkadľuje čisto a strašideľne. Prvok násilného ekonomického rastu je prítomný v každodenných politických vyhláseniach, nutnosť rastu sa stala dogmou široko akceptovanou spoločnosťou.

Hlavnou devízou knihy, ktorú som si všimol už pri čítaní prvých kapitol, je, že je politicky neutrálna. Človek s ľubovoľnou politickou orientáciou môže prečítať knihu bez znechutenia z jej skrytých implikácií.  To je podľa môjho názoru úplne vitálnou súčasťou každej knihy kritizujúcej dnešný stav, ktorá dúfa v celospoločenskú osvetu. Autor až neskôr v knihe uvádza to, čo čitateľ tuší celú knihu: riešenia ľavicových aj pravicových politikov sú iba dôsledkom nepochopenia fungovania finančného systému, ktorý z oboch prístupov robí suboptimálne voľby. Na jednej strane teda napríklad kritizuje snahu vlád (spájanú s pohľadom pravicových politikov a ekonómov) znižovať deficit šetrením na štátnych dlhopisoch- ilustruje to na snahe Veľkej Británie v poslednom storočí znížiť svoj dlh, čo sa jej síce podarilo, ale iba za cenu nikdy nekončiacej recesie, stagflácie a poklesu životnej úrovne. Do protikladu dáva ekonomiky USA, Nemecka a Japonska, ktoré na deficitnom hospodárení postavili svoj ekonomický úspech v povojnovom období. Z pohľadu „debt-based" finančného systému toto dáva zmysel: Štáty na seba zobrali ťarchu tvorby peňazí cez tvorbu štátneho dlhu, ktorú by ale inak museli na svoje plecia vziať v ekonomike s permanentným nedostatkom peňazí obyčajní ľudia a priemysel. Nové peniaze boli injektované do obehu a kolotoč pozitívnej spätnej väzby sa mohol začať, aj keď z podstaty problému bude musieť byť táto „injekcia" čoraz väčšia. Nerobí si ilúzie o splatiteľnosti alebo dokonca morálnosti tohto dlhu, kým je však tento „Keynesianský" prístup aplikovaný v rozumnej miere, je to najlepšie možné riešenie poskytovania peňazí do obehu. Moderné ekonomiky sú totiž „absolútne závislé na [vládnych] deficitoch." (p. 107) Autor predkladá absurdnosť situácie v dnešných bohatých štátoch, kde údajne nie sú peniaze na financovanie školstva a nemocníc: „Mesto môže zúfalo potrebovať novú školu.... alebo opravu ciest. Potrebné materiály a suroviny môžu ležať voľne u stavebníka, ľudia môžu zúfalo potrebovať prácu, ale nie je dostatok peňazí... tak to nemôžeme urobiť. V akom zmysle si však nemôžeme dovoliť urobiť to, čo v čisto materiálnom poňatí sme jednoznačne schopní dosiahnuť?"[1]

Na druhú stranu absolútne odmieta tézu konfliktu medzi bohatými kapitalistami a chudobným ľudom, ktorá je hlavným pozadím ľavicovej rétoriky. Peňazí je nedostatok v celej ekonomike a priemyselný dlh rastúci spolu s dlhom domácností je toho dôkazom. „Väčšina ľudí s hypotékou predpokladá, že dôvod, prečo oni nemajú peniaze na kúpu domu tu a teraz, je preto, že niekto iný tieto peniaze má, že niekto, pravdepodobne „bohatí" v podobe korporátneho priemyslu, má nadbytok prostriedkov. Ale všetky ukazovatele ukazujú opak. Väčšina malých podnikov prežíva na hrane noža solvencie a veľké biznisy sú bohaté iba na papiery, kde sú v skutočnosti ich aktíva vynulované stávajúcimi dlhmi." [2]Takisto kritizuje snahu vlád znižovať štátne dlhy za každú cenu pomocou zvyšovania daní, čo ľudí a priemysel uvrhne v ešte horšiu pozíciu z hľadiska disponibilných príjmov. Prebujnení štátny aparát a byrokraciu v oblasti „health and safety", hygieny, nastavovaní rôznych minimálnych štandardov a kontroly reklám zvaľuje na klesajúci trend v bezpečnosti a kvalite výrobkov uvádzaných na trh pomocou  reklám, ktoré musia byť čoraz agresívnejšie a manipulatívnejšie len preto, aby priemysel poháňal nutný neustály ekonomický rast potrebný na splatenie nikdy nesplatiteľných dlhov. Odsudzuje tiež rastúcu silu vlád, ktorá je pomocu svojich životne dôležitých deficitov schopná nasmerovať ekonomiku. Toto by malo byť v každej zdravej ekonomike v rukách spotrebiteľov. Avšak nie v ekonomike založenej na dlhoch.

Oceňujem takisto tón knihy, ktorý sa neuberá v povestnom konšpiračnom smere a ktorý je často dôvodom, prečo sú mnohé názory na túto tému ignorované. „Čo dominuje svetovej politike a ekonómií nie je ozajstná konšpirácia; je to chyba... Sme svedkami kolektívnej honby za nefunkčným politickým ideálom a mylnou ekonomickou paradigmou stavanou na absolútne neadekvátnom, nepochopenom a takmer nespochybnenom finančnom systéme. Zvolať konšpirácia je jednoduché; oveľa ťažšiou úlohou bude presvedčiť obrovské množstvo tých, ktorí sú presvedčení o platnosti konvenčnej ekonómie o prospešnosti nadnárodných vládnych štruktúr a centralizovanej moci...". [3]Na druhej strane nenecháva čitateľa na pochybách, kto jediný z dnešnej situácie profituje- sú to banky, ktorý sprivatizovali právo tvoriť peniaze a vlády, ktoré nedostatok peňazí využívajú na upevnenie svojej moci. Existenciu bánk, finančných trhov, pôžičiek a dokonca úrokov (na rozdiel od iných kritikov finančného systému) považuje za opodstatnenú a nespochybňuje ich význam; avšak v súčasnom deregulovanom prostredí a finančnom systéme postavenom na dlhu sa stali hlavnou hybnou silou prehlbujúcej sa krízy a nie pomocným prostriedkom.

Kde Michael Rowbotham naopak pláva trochu po povrchu a v rámci svojej sebareflexie to aj sám pripúšťa, je odhad, do akej miery môže finančný systém za  dnešnú globalizáciu. Jeho tvrdenie, že v takto nastavenom peňažnom prostredí má priveľkú a neférovú kompetitívnu výhodu produkcia založená na externalizácií environmentálnych a sociálnych negatívnych vplyvov, masovej produkcii a diaľkovom hromadnom transporte je síce na prvý pohľad pravdivé, ale v konečnom dôsledku iba založené na odhade. V skutočnosti asi  nemáme šancu zistiť (kým sa nepokúsime o reformu), do akej miery prispievajú peniaze podložené dlhom za tieto fenomény a či by naozaj v prípade monetárneho systém s „bezdlhovými"  peniazmi došlo k prechodu ku lokálnej spotrebe potravín a rozumnému obmedzeniu vplyvu nadnárodných korporácií. Kde naopak vyznieva autor viac než presvedčivo je kritika medzinárodných monetárnych bankových inštitúcií Bretton-Woodského systému- IMF a World Bank. Ich politika otvárania obchodných bariér viazaná na poskytovanie pôžičiek (zase raz vytvorených z ničoho, aj keď zložitejšou cestou) uvrhla krajiny Tretieho sveta do náručia korporácií a závislosti na zahraničnej pomoci. Rowbotham dokáže tu, ako aj v iných častiach knihy, brilantne zahrať na emócie bez skĺznutia ku lacnej demagógii.

„Zdá sa byť jednoducho spravodlivé, že ak si krajina požičia, musí aj splatiť. Ale ak sa v procese, ktorý sa nazýva požičiavanie v skutočnosti vytvoria nové peniaze... zaznamenané ako dlh voči aktívam a budúcim príjmom krajín Tretieho sveta; ak sú tieto peniaze, potrebné na splatenie dlhu, potom nazad absorbované do ekonomík bohatších a silnejších krajín, ktorých neuhasiteľný smäd po peniazoch je tiež poháňaný dlhom; ak je ekonomicky slabá krajina najprv použitá ako odbytište pre export a následne nechaná na pospas dlhu, z ktorého si nemôže dovoliť splatiť ani úrok, nieto ešte základ ; ak jediná šanca, ako môže takáto krajina získať zdroje na splatenie dlhu, je stať sa čistým vývozcom vo svete dominovanom dlhom poháňaným  imperatívom exportu, v ktorom majú chudobné krajiny vývojovú nevýhodu... stretávame sa s monumentálnou nespravodlivosťou. Je to nespravodlivosť, ktorá sa rovná medzinárodnému zotročovaniu a vydieraniu; je to agresívna nespravodlivosť, ktorá v sebe zahrňuje podmanenie celých krajín a suverénnych národov... Zameraná na zraniteľných ľudí a vykonaná pod heslom „pomoci", je to nespravodlivosť tak hlboká a totálna, že je celkom bez paralely v modernej histórií človeka." [4]

Celkovo knihu hodnotím vysoko pozitívne, je čtivá, avšak na pochopenie súvislostí treba niekedy prečítať text na viac krát. Kniha predstavuje povinné čítanie pre ľudí, ktorým nie je ľahostajný stav dnešného sveta, pre ľudí, ktorí sú si vedomí, že je niečo „zhnité" nie v jednej krajine, ale v  globálnom prostredí a že je potrebná zmena. Táto zmena by mohla prísť práve v podobe monetárnej reformy, preč od dlhom zaťažených peňazí. Autor sám navrhuje riešenie, ktorého podstatu však nebudem sám rozvíjať a nechám na čitateľovi, aby si sám vytvoril názor. Zase raz musím pochváliť jeho prístup, ktorý ani zďaleka nie je mesiášsky, ale práve naopak, pokorný a ktorý sa nesnaží nájsť jednu absolútnu odpoveď na všetky problémy. Rozdelenie knihy na časť popisujúcu najprv súčasné dôsledky a až neskôr históriu, ktorá k nim viedla, núti čitateľa rozmýšľať nad možnými riešeniami a možno ostane prekvapený, tak ako sa to stalo mne, ako podobné bude práve tomu autorovmu.

 

Kniha

 

Michael Rowbotham. The Grip of Death: A study of modern Money, debt slavery and destructive economics. Charlbury: Jon Carpenter Publishing Alder House, 1998. 344 strán.

 


[1] Michael Rowbotham, The Grip of Death (Charlbury: Jon Carpenter Publishing Alder House, 1998), s. 3.

[2] Ibid., s. 21

[3] Ibid., s. 322

[4] Ibid., s. 148

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Učiteľ, ktorý sa rád hral. Ako sa Milan Reindl stal dizajnérom Lego Technic

Nevyštudoval techniku ani dizajn. Napriek tomu sa stal jedným z jedenástich dizajnérov Lego Technic. Len vďaka tomu, že si rád z lega skladal veci, na ktoré nemal návod.

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami sú Blanár a Žiga.

SVET

Výbuchy pri štadióne v Istanbule zabili najmenej 13 ľudí

K explóziám došlo hodinu po zápase medzi Besiktasom a Bursasporom.


Už ste čítali?