Poľnohospodárska politika EÚ a problematika pôd

Autor: Adrián Tišťan | 3.6.2012 o 12:35 | Karma článku: 4,14 | Prečítané:  522x

Ďalšia z mojich tohtoročnných seminárnych prác, ktoré by inak upadli do zabudnutia, tak takto môže aspoň niekomu pomôcť dozvedieť sa niečo nové a zaujímavé. Tému som si vybral dobrovoľne, čo som následne hlboko oľutoval, keďže hľadanie informácií a zdrojov bolo úplné peklo.

1.     Úvod

Na poľnohospodársku aktivitu sa neoddeliteľne viaže charakter pôd a ich kvalita. Je to práve človek, ktorý svojou aktivitou dokáže vlastnosti pôdy, a tým aj ich budúcu využiteľnosť, značne ovplyvniť. Od 60. rokov minulého storočia udáva v štátoch EHS/ES/EÚ smerovanie poľnohospodárstva predovšetkým Spoločná poľnohospodárska politika (SZP), a je teda logickým vyústením, že , či už priamo alebo nepriamo, ovplyvňovala aj kvalitu pôd v týchto krajinách. V tejto súvislosti je preto dôležité skúmať príčinný vzťah medzi týmito dvoma premennými, pričom si však musíme uvedomiť, že SZP je iba jednou z mnohých možných nezávislých premenných ovplyvňujúcich stav pôd (závislá premenná) v krajinách EÚ. Seminárnu prácu začnem zbežným oboznámením s najzávažnejšími environmentálnymi problémami spojenými s využívaním pôdy, pričom budem klásť dôraz na ich dopad na poľnohospodársku produkciu. V ďalšej časti zhodnotím minulé črty SZP do konečného zavedenia cross-compliance noriem[1] v roku 2005 (Fishlerova reforma) a ich možný pozitívny vplyv na kvalitu pôd. Pokračovať budem poukázaním na environmentálne aspekty cross-compliance noriem ohľadom pôd a na mechanizmy, ako sú tieto normy uplatňované a kontrolované v členských štátoch. Takisto sa pozrem na prebiehajúcu diskusiu o budúcich krokoch v tejto oblasti ako aj na problémy spojené s prechodom na „zelenšiu" agropolitiku. Pokračovať budem preskúmaním situácie okolo kvality pôd ako aj konkrétnych právnych noriem na Slovensku. Seminárnu prácu ukončím vlastným názorom na nové, „zelenšie" smerovanie SZP.

2.     Negatívne environmentálne dopady poľnohospodárskych aktivít na pôdy

Napriek tomu, že prirodzená obnova pôd je reálny dlhodobý proces, jej miera je neporovnateľne nižšia ako pozorovateľný úbytok vrchných vrstiev zapríčinený poľnohospodárskou aktivitou. Preto označujeme takto využívanú pôdu za neobnoviteľný prírodný zdroj. Degradácia pôd spôsobená čisto prírodnými procesmi (napr. zosuvy pôdy po dlhodobých lejakoch) je zriedkavá a okrajovo významná v porovnaní s ľudskou činnosťou, ktorá je považovaná za jej hlavnú príčinu (Gergely Tóth et al. 2008, 5). Prvým podstatným aspektom degradácie pôd je ich (ľudskou aktivitou akcelerovaná) erózia, čiže strata ich vrchných najúrodnejších vrstiev. Najrozšíreňejší typ v krajinách Európy je vodná erózia[2], nastávajúca buď pri dopade kvapiek narúšajúcich vrchnú štruktúru pôdy alebo pri povrchovom toku vody odnášajúcom vrchné časti pôdy (European Soil Portal 2012a). Odkrývanie a obrábanie pôd, rozbíjanie ich väčších agregátov, ale takisto aj nadmerné spásanie alebo používanie pesticídov a herbicídov, ktoré ničia pôdne organizmy viažúce pôdu znamenajú, že poľnohospodárska činnosť priamo ovplyvňuje aj mieru erózie v oblasti. Tá ma logicky aj priamy vplyv na kvalitu pôdy, čo sa odzrkadluje na znížení potenciálu hĺbky koreňov, retenčnej schopnost pôdy ohľadom vody a živín[3] atď., a teda aj na oslabenej produkčnej schopnosti pôdy, ktorá sa často nahrádza ďalšími environmentálne škodlivými praktikami ako sú umelé hnojivá alebo potreba nadmerného zavlažovania.

 

Ďalším negatívnym dopadom poľnohospodárstva na pôdu a jej kvalitu je jej kompakcia (zhutňovanie). Pri zhutňovaní dochádza ku zredukovaniu pozitívnych vlastností pôdy ako je biologická aktivita vo vrchných horizontoch, priepustnosť alebo porozita, čo môže zase pre zmenu v dôsledku zníženej miery infiltrácie vody do pôdy viesť ku povrchovému toku vody a teda vodnej erózií so všetkými jej negatívnymi následkami. Je spôsobené práve obrábaním pôdy ťažkou technikou a dlhodobejší výskyt môže znížiť produkciu až o 35% (European Soil Portal 2012b).

 

Poľnohospodárska aktivita takisto ovplyvňuje aj chemické zloženie pôdy, čo má následne dopad na jej produktivitu. Salinizácia (akumulácia solí sodíka, magnézia alebo vápnika) pôdy nastáva predovšetkým v suchších alebo prímorských oblastiach, kde je potrebná častá irigácia (zavlažovnie) alebo kde sú podzemné vody náchylné ku prenikaniu (intrúzií) morskej vody. Vedie ku zníženej schopnosti rastlín príjmať živiny a spomaluje ich rast (European Soil Portal 2012c). Stratu živín spôsobenú eróziou sa snažia konvenční poľnohospodári nahradiť umelými hnojivami alebo hnojom, ktorých vysoké koncentrácie však zapríčiňujú zvýšenú kyslosť pôdy so všetkými sprievodnými negatívnymi efektami ako sú napríklad mobilizácia kovov (hliník a železo), vysoké množstvá ktorých vedú spolu so spomínanou aciditou ku zníženiu produkcie biomasy (William Bowman et al. 2008).

3.     Vplyv SZP na kvalitu pôd v ES/EÚ do roku 2005

Až do roku 1992, kedy vstúpila v platnosť MacSharryho reforma, môžeme SZP označiť za aktívneho, aj keď nepriameho činiteľa pri degradácií kvality pôdy v krajinách ES. Keďže hlavnými cieľmi SZP bolo (je) predovšetkým zaručiť zvyšujúcou sa poľnohospodárskou produkciou potravinovú sebestačnosť členských štátov, boli farmári prostredníctvom minimálnych intervenčných cien a zaručených vývozných subvencií k takémuto správaniu motivovaní. Rozširovanie monokultúrneho pestovania finančne výhodných plodín a zvýhodňovanie veľkých fariem[4] zameraných na intenzívnu produkciu s vysokým objemom energetických vstupov (hnojivá, pesticídy, zavlažovanie, zvyšujúca sa mechanizácia) bolo iba logickým vyústením  „coupling-u" (naviazanosti) objemu dotácií s veľkosťou produkcie, ktorý bol čiastočne odstránený až vstupom spomínanej MacSharryho reformy v platnosť. Do tejto doby teda môžeme usudzovať, že SZP je nepriamo zodpovedná za negatívne dopady spomínaných trendov na kvalitu pôd[5]. Monokultúrne pestovanie plodín necháva po žatve pôdu väčšinou obnaženú, vystavujúc ju tak riziku veternej a vodnej erózie. Takisto znižuje táto praktika obsah pôdneho humusu, ktorý drží pôdu pohromade a pomáha udržiavať vodu, čiže zapríčiňuje salinizáciu (potreba zavlažovania) a ďalej prispeva ku zvýšenej erózií. Navyše, obsah živín sa pri pestovaní tej istej plodiny bez rotácie rapídne znižuje, čo vedie ku nutnosti používať umelé hnojivá (zakyslovanie pôd). V neposlednom rade, zvyšovanie produkcie je spojené s plošným rozširovaním využívanej pôdy, čo je sprevádzané odstraňovaním medzí a „náraznikových" zón (hedgerows), ktoré splňajú okrem funkcie bio-koridorov aj protieróznu úlohu v podobe vetrolamov (Richard Genn 2009, 36). Toto obdobie bolo teda plné paradoxov. Občania krajín ES financovali zo svojich daní politiku, z ktorej profitovalo mizivé percento populácie, ktorá umelo zdvihovala ceny potravín na európskom trhu, ktorá viedla ku nadprodukcii a teda „wine lakes" a  „butter mountains" alebo ďalšími peniazmi subvencovanému exportu a ktorá v konečnom dôsledku zapríčinila degradáciu pôdy, proti ktorej sa teraz EÚ snaží bojovať ďalšími stimulmi.

 

Spomínaná MacSharryho reforma priniesla z hľadiska pôd dva dôležité aspekty. Nepriamy pozitívny efekt mohli mať práve čiastočný „decoupling" a znižovanie intervenčných cien, aj keď toto nakoniec z rôznych dôvodov (vysoké ceny na svetovom trhu, nedostatočný decoupling u obilnín o.i.) ku zníženiu intenzifikácie podľa Európskeho Dvoru Auditorov neviedlo, niekedy práve naopak (Pavlos D. Pezaros 2001). Priamy z hľadiska kvality pôd pozitívny efekt však jednoznačne mala povinnosť pre veľých farmárov (nad 92 ton obilia) úhorovať („set-aside") 15% (10% od 1996, zrušená od 2007 Healthcheck reformy) orábanej pôdy. Toto pomáhalo znížiť mieru veternej erózie na úhorovanej pôde a aj v jej okolí a pomáha znížiť obsah dusičnanov v pôde (DEFRA 2011a). Agenda 2000 sa potom snažila o ďalšie prehĺbenie a rozšírenie trendu končiť s nadväzovaním príspevkov na produkciu a ukázala prvý pokus (zatiaľ neúspešný) o zavedenie povinného plnenia cross-compliance noriem[6].

4.     Fishlerova reforma a budúce „ozelenie" SZP

Najdôležitejším aspektom ďaľšej reformy SZP z roku 2005 bolo okrem ďalšieho prehĺbenia „decouplingu" a čiastočného preorientovania sa na II. pilier (rozvoj vidieka prostredníctvom EAFRD) zavedenie povinných cross-compliance noriem pre každého príjemncu priamych platieb[7]. V súvisloti s ochranou pôd stojí za zmienku, že vytváranie noriem koincidovalo s tvorbou tématickej stratégie na ochranu pôd (Soil thematic strategy, oficiálne adaptované v septembri 2006), ktorých osem hlavných oblastí ochrany pôdy (erózia, úbytok organických látok, kontaminácia, salinizácia, zhutnenie,  pokles biologickej  diverzity, zástavbu, zosuvy pôdy a záplavy) je čiastočne pokrytých práve povinnosťou farmárov dodržiavať vyplývajúce podmienky. Tie sa delia na dve časti: Statutory Management Requirements (SMRs- Povinné požiadavky na hospodárenie týkajúce sa 19 smerníc a nariadení ohľadom ochrany prírody) a Good Agricultural and Environmental Condition (GAEC- Dobrý poľnohospodársky a environmentálny stav). Pretože je pôda „v Spoločenstve veľmi rozmanitá a obrovské rozdiely čo do štruktúry, fyzických, chemických a biologických vlastností existujú nielen medzi pôdnymi druhmi, ale aj v rámci jednotlivých pôdnych profilov" (Európska Komisia 2006), určuje sa pre tieto normy iba akýsi obsiahly rámec, v ktorom potom členské štáty môžu vytvárať a aplikovať konkrétnejšie pravidlá cez národný Program rozvoju vidieka (Rural Development Programme). Takisto je na členských štátoch, aby sami kontrolovali ich spĺňanie.

 

Avšak tu naráža táto na snaha na prvý problém, a síce neschopnosť Komisie presadiť prijatie rámcovej Smernice o ochrane pôdy (Soil Framework directive)[8], ktorej plnenie by spadalo pod SMRs a dovolilo by teda ešte efektívnejšiu prevenciu degradácie. Radou bol kritizovaný však najmä práve prístup riešenia problému, ktorý nekorešponduje so zásadami subsidiarity a prenáša na poľnohospodárov nadmernú administratívnu záťaž a z tohto dôvodu bol ňou v marci 2010 aj zablokovaný. Ďalšími nedostatkami SZP v tomto ohľade je okrem iného podľa Komisie už spomínaná neúplná kompatibilita GAEC so Tématickou stratégiou na ochranu pôd a takisto nedostatok dát na presné určenie vhodných GAEC pravidiel v niektorých členských štátoch alebo nedôsledná kontrola ich spĺňania národnými agentúrami (Európska Komisia 2012a). Hodnotenie cross-compliance noriem v tejto oblasti navyše ukázalo, že farmári nie sú presvedčení o užitočnosti niektorých z nich, predovšetkým povinnosťou farmára určiť si sám pôdny typ a riziká na svojej farme, tzv. Soil Protection Review, ktorá je časovo a administratívne náročná (ADAS 2009).

 

Pritom problém degradácie napriek zvyšujúcim sa dotáciám do tejto oblasti[9] neustále stúpa. Plocha pôdy ohrozenej iba vodnou eróziou dosiahla 1,3 mil. km² a napríklad produkčná kapacita niektorých plôch v EÚ dlhodobo klesá v dôsledku desertifikácie (Európska Komisia 2012b). Je preto pochopiteľné, že Únia chce v trende „ozelenievania" SZP pokračovať, čo však naráža na čoraz väčší odpor farmárov. Na jednej strane sú podľa Paula Wilsona, profesora z University of Nottingham, potrebné konkrétne, administratívne kontrolované ciele v rámci biodiverzných a konzervačných schém, ktoré sú lepšie ako „ako len jednoducho vytvoriť všeobecné environmentálne schémy, ktoré niečo síce dosiahnu, ale nie to, čo chceme" (EurActiv 2012). Na druhej strane však sú poľnohospodári, ktorí bojujú za zníženie byrokratického zaťaženia a za čo najväčšiu slobodu v rozhodovaní o spôsobe riadenia ich fariem. Preto sa im nepozdávajú plány Komisie podmieniť až 30% priamych platieb ďalšími ekologickými pravidlami, z ktorých je z hľadiska ochrany pôd najdôležitejšia reintrodukcia úhorovacej povinnosti na 7% poľnohospodárskej plochy a ďalej takisto povinnosť rotácie najmenej 3 rôznych plodín, čoho priaznivými dôsledkami môže byť zníženie erózie spôsobenej monokultúrnym pestovaním ako aj zníženie pravdepodobnosti vyčerpania určitých živín, a teda aj nutnosti používať umelé hnojivá. Argumentujú nezmyselnosťou takýchto opatrení v čase, keď svetový dopyt po poľnohospodárskych produktoch stúpa. Navyše nie je podľa nich takýto prístup ani v súlade so zásadami subsidiarity, pretože rôzne krajiny už teraz používajú rôzne praktiky[10]. Podľa môjho názoru však údajná nezmyselnosť týchto opatrení priamo korešponduje s nezmyselnosťou podpory farmárov cez priame platby. Poľnohospodári považujú priame platby za niečo samozrejmé, ale sprievodné normy iba ako prekážku k ich obdržaniu. Pokiaľ ale budú takúto neopodstatnenú pomoc naďalej obdržiavať, má EÚ plné právo klásť si akékoľvek podmienky na jej získanie, navyše keď nie je účasť v tejto schéme povinná. Argumentovať tým, že takéto regulácie a pravidlá iba deformujú trh je smiešne v prípade, keď hlásateľ takejto myšlienky je poberateľ dávok, ktoré svojou socialistickou povahou nemôžu byť vzdialenejšie princípom spomínaného voľného trhu.

5.     Situácia na Slovensku

Keďže je Slovensko hornatá krajina s výrazne členitým reliéfom predovšetkým v severných častiach, s historicky rastúcou poľnohospodárskou produkciou sa priamo úmerne zvyšovala aj deforestácia týchto oblastí. Preto je na Slovensku prítomné predovšetkým riziko vodnej erózie takýchto odlesnených oblastí (alebo bez stálej vegetačnej prikrývky), ktoré do rôznej miery ohrozuje až cca. 40% poľnohospodárskej pôdy, v porovaní s necelými 6% ohrozenými veternou eróziou, a to hlavne na Záhorí, kde sa sú rozšírené práve na tento typ erózie nachýlné piesočnaté pôdy (SAŽP 2011a). Členitosť reliéfu krajiny priamo úmerne vplýva aj na mieru vodnej erózie, ako aj stúpajúca nadmorská výška, s ktorou rastie priemerný ročný úhrn zrážok, z čoho vyplýva, že „[e]xtrémne ohrozené pôdy vodnou eróziou sú najmä pôdy na výrazných svahoch, v chladných a vlhkých klimatických regiónoch Prešovského, Banskobystrického a Žilinského kraja" (SAŽP 2011a). Negatívne vyznieva aj vzostupný trend obsahu dusíka v pôdach, ktorý je naviazaný na rozširovanie používania priemyselných hnojív (+66% od r. 2000, pravdepodobne v dôsledku zlepšujúcej sa finančnej situácie farmárov), nutnosť čoho môže plynúť práve z rastúcej miery erózie, keďže napriek stúpajúcej spotrebe dusikatých hnojív sú úrovne živín v pôde „na hranici minimálnych potrieb živín intenzívne pestovaných kultúrnych plodín" (SAŽP 2011b).   Naopak, potešujúcou správou je, že výmera zavlažovanej pôdy od roku 2000 klesla až o 85% (cca. 80 tis. ha), čo má pozitívny efekt z hľadiska zabránenia možnej salinizácie.

 

Konkrétne cross-compliance normy ohľadom pôd sa na Slovensku týkajú v rámci SMRs výlučne aplikácie čistiarenských kalov do pôd tak, aby sa zabránilo prípadnej biologickej kontaminácií septikami alebo ťažkými kovmi. Z pozorovaných dát vidíme, že táto norma zredukovala objem takto používaných kalov od roku 2005 na minimum (SAŽP 2011c).  GAEC normy sú však už obsiahlejšie. V rámci prevencie proti erózií zakazujú napríklad rušenie existujúcich terás vo vinohradoch a sadoch, ukladajú povinnosť farmárom pokryť v zimnom období minimálne 40% ornej pôdy presahujúcej svahovitosť 12 stupňov „oziminou, viacročnou krmovinou alebo medziplodinou, alebo strniskom" alebo ich zaväzujú prijať také opatrenia, ktoré zabránia „tvorbe ryhovej erózie a ...vzniku eróznych rýh nad 20 cm hĺbky" (Nariadenie Vlády SR 2011)[11]. Za cieľom zabrániť strate organických zložiek v pôdach majú farmári zakázane vypalovať strniská (pokosené porasty) po zbere úrody ako aj pestovať dva po sebe nasledujúce roky tú istú okopaninu (zemiaky alebo repu). Preventívne opatrenia ohľadom kompakcie pôdy zahŕňajú napr. zákaz vstupovania na pôdu náchylnú ku kompakcii (napr. počas obdobia dažďov) okrem obdobia zberu, pričom sa však musí týmto zhutnená pôda navrátiť do pôvodného stavu.

6.     Záver

SZP priniesla za svoju 50 ročnú históriu veľa výsledkov, bohužiaľ však viac negatívnych ako pozitívnych. Do roku 1992 obyvatelia ES zo svojich daní doplácali na vyššie ceny potravín na trhu, ničenie alebo exportovanie ich prebytkov a na rozširovanie environmentálne škodlivých intenzifikačných praktík. Iste, mala historické opodstatnenie pri samotnom vzniku EHS a do 70. rokov spĺňala predovšetkým úlohu zabezpečenia potravinovej sebestačnosti v Spoločenstve, avšak od toho bodu je dôvod jej existencie nejasný (z racionálneho, nie politického hľadiska). Postupné sprísňovanie environmentálnych normiem a noriem týkajúcich sa welfare zvierat po roku 1992 vyznieva iba ako zámienka na udržanie nezmyselných priamych platieb (I. pilier), ktoré ešte stále tvoria až cca. 30% celkového rozpočtu EÚ (BBC 2011), čo sa neplánuje zmeniť ani po plánovanej reforme, kde je na každý rok na priame platby vyčlenených 45 miliárd eur. Ochrana prírody, a v našom prípade pôd, sa však dá robiť aj efektívnejším a hlavne lacnejším spôsobom, a síce edukačným. Prevencia degradácie pôd musí byť predsa v záujme poľnohospodárov samotných, keďže kvalita pôdy má, ako sme si už ukázali, priamy vplyv na produkčnú schopnosť farmy. Navyše po aplikovaní praktík, ktoré sú teraz súčasťou cross-compliance noriem, získa takisto finančnú výhodu tým, že nebude musieť investovať do umelých hnojív.

 

Samozrejme, musia existovať všeobecné environmentálne opatrenia a tie budú mať vždy prevažne reštriktívny charakter. Schválenie spoločnej Smernice o ochrane pôd by vytvorilo práve ten rámec, v ktorom by sa farmári so svojimi rôznymi praktikami mohli pohybovať. V prípade jej schválenia by však zanikla značná časť legitímnosti „environmentálnej" zámienky priamych platieb, čo môže byť aj dôvodom jej nepriechodnosti v Rade. Avšak, ak budú priame platby naďalej vyplácané (čo by nemali), majú prísne normy zmysel. Druhý, dobrovoľný pilier, ktorý sa síce nevyznačuje takýmto mrhaním peňazí, by mohol byť takisto efektívnejší, ak by sa prešlo od socialistického motivovania priamým dotovaním (environmentálne priaznivých aktivít atď.) ku daňovým úľavám, ktoré su viac v súlade s tržnými princípmi. Zrušenie priamych platieb a prechod k takémuto režimu II. piliera by teda riešilo viacero problémov súčasne: EÚ by sa konečne vyprostila z nekonečného bludného kruhu kvót a regulácií a uvoľnila priestor zdravému tržnému prostrediu bez nekonečných hádok medzi členskými štátmi o výške ich dotácií. Týmto by ročne ušetrila najmenej  60 miliárd eur, maličká časť z ktorých by stačila na edukačnú kampaň, z ktorej by profitovali ako farmári, tak i životné prostredie. Poľnohospodári by boli zbavení toľko kritizovanej administratívnej záťaže a získali by aj voľnosť pri výbere pestovaných plodín. Síce by sme už nemohli „pestovať takmer všetko", ako sa teraz chváli Komisia, ale možno by si EÚ aspoň napravila už dosť tak pošramotenú reputáciu a ekonomickú situáciu.

7.     Zoznam zdrojov

 


[1] Keďže iba 4% poľnohospodárky využívanej pôdy spadá pod organické poľnohospodárstvo (EuroStat, 2010/2011), zameriam sa výlučne na povinné cross-compliance normy, ktoré musia spĺňať aj konvenční farmári, pravdepodobne najväčší prispievatelia ku antropogénnej erózií.

[2] Nasleduje veterná erózia v suchších a plochších oblastiach Európy ako je Španielsko alebo Dánsko.

[3] Napr.  strata obsah fosforu v pôdach, ktorý je limitačným prvkom pri raste rastlín, je priamo úmerná rozsahu erózie (Bert Smit 2011).

[4] Do roku 1991smerovalo podľa správy Európskej Komisie 80% všetkých prostriedkov SZP iba 20%  veľkofariem  (David R. Stead 2010).

[5] Erózne mapy a modely na tú dobu ešte neexistujú.

[6] Agenda 2000 síce vniesla do SZP tento prvok, avšak po vyjednávaniach sa uzniesla iba na jej „mäkšej" dobrovoľnej podobe (Pavlos D. Pezaros 2001, 22).

[7] Tie sa príchodom reformy rozšírili o do roku 2013 nepovinný mód Single Payment Scheme,  ktorý zaručuje farmárom fixné dotácie na základe priemeru z minulých obdržaných dotácií (historický mód).

[8] Tá bola načrtnutá po prijatí spomínanej tématickej stratégie na ochranu pôd (DEFRA 2011b).

[9] 8,8% z rozpočtu EAFRD-u na roky 2007-2013 smeruje práve na ochranu pôdy (Európska Komisia 2012b)

[10] V Slovinsku sú napr. tradične súčasťou poľnohospodárskych plôch krajinné prvky (medze, nárazníkové zóny atď.), ktoré by spĺňali podmienky súčasné set-aside, avšak tieto boli pri vstupe krajiny do EÚ vyňaté z celkovej dotovanej plochy cez priame platby, a teda teraz by museli za nových podmienok umelo vytvárať nové prvky nad rámec pôvodného environmentálneho cieľa (Emil Erjavec 2012).

[11] A to ako pasívnym (napr. nepestovaním širokoriadkových plodín ako sú zemiaky alebo kukurica na strmých svahoch), tak aj aktívnym prístupom (konkrétne aktivity záležia na ľubovôle farmára).

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Učiteľ, ktorý sa rád hral. Ako sa Milan Reindl stal dizajnérom Lego Technic

Nevyštudoval techniku ani dizajn. Napriek tomu sa stal jedným z jedenástich dizajnérov Lego Technic. Len vďaka tomu, že si rád z lega skladal veci, na ktoré nemal návod.

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami sú Blanár a Žiga.

SVET

Výbuchy pri štadióne v Istanbule zabili najmenej 13 ľudí

K explóziám došlo hodinu po zápase medzi Besiktasom a Bursasporom.


Už ste čítali?