USA, "vojna proti drogám" a Latinská Amerika

Autor: Adrián Tišťan | 17.5.2012 o 19:25 | (upravené 17.5.2012 o 20:46) Karma článku: 4,38 | Prečítané:  965x

Rozhodol som sa uverejniť tu na blogu seminárnu prácu, ktorú som mal vypracovať do školy. Znepokojujoval ma už dlhšiu dobu pocit, že po prečítaní práce učiteľom by mala moja námaha upadnúť do zabudnutia, tak azda tu niekomu príde zaujímavá alebo poučná. Ospravedlňujem sa za  kvalitu, ako lajdák som ju samozrejme robil na poslednú chvíľu :).

 

1.    Úvod

 

Problém drogových kartelov a násilia s nimi spojením je v Latinskej Amerike veľmi aktuálny, avšak netýka sa iba posledného obdobia. Ťahá sa v oblastiach pestovania, spracovávania a pašovania, čo je od Bolívie na juhu až po Mexiko na severe, už od 70. rokov minulého storočia, počínajúc vznikom skupín operujúcich v tejto nelegálnej oblasti trhu[1], ktoré sa pokúšajú ovládnuť každý krok vo výrobnom a distribučnom reťazci. Dôkazom stálej akútnosti tejto problematiky je aj minulo mesačný Summit Amerík v Cartagena, Kolumbia, ktorý sa oi. niesol aj v duchu alternatívneho poňatia súčasnej "vojny proti drogám" vedenou USA (Guardian 2012), ktorá nedosahuje žiadané výsledky (zníženie dostupnosti a konzumácie drog) napriek ročnému rozpočtu v číslach dosahujúcich $15 miliárd a celkovému historickému rozpočtu prekračujúcemu hranicu $1 bilióna, z čoho $20 miliárd bolo minutých v krajinách pôvodu drog (tzv. source-country programy), ako sú práve štáty Latinskej Ameriky (Associated Press 2010). Niektorí prezidenti a politické špičky týchto štátov[2] sa preto čoraz častejšie ozývajú proti doterajšej stratégií, ktorá je zameraná na zníženie ponuky predovšetkým kokaínu a heroínu z cudzích krajín, pričom však neúspešne bojuje proti zvyšovaniu dopytu doma, t.j. hlavne v USA a Európe. V  seminárnej práci sa preto podrobnejšie pozriem na históriu tejto stratégie, nazvanej "War on Drugs" počas Nixonovej prezidentúry, a na jej možnú naviazanosť na vytváranie drogových kartelov a problémov s nimi spojenými (vrátane socioekonomických dôsledkov doterajšieho prístupu k ich riešeniu) v krajinách Latinskej Ameriky. Ďalej sa pokúsim zdokumentovať rôzne pokusy domácich vlád v boji proti drogovému obchodu a takisto ich úspešnosť, respektíve neúspešnosť. Budem pritom prihliadať na rolu USA v týchto operáciách. Nakoniec načrtnem negatívne dopady doterajších aktivít a budúce možné stratégie, pričom vyjadrím svoj subjektívny názor na minulý, ale aj ďalší potenciálny vývoj.

 

2.    Začiatok problémov a pionierske stratégie

 

Spusteniu implementovania prísnejšej legislatívy ohľadom drogovej problematiky a strategických programov na jej riešenie v USA predchádzalo viacero kombinovaných faktorov a udalostí. Prvou bolo zvýšenie konzumácie ľahkých drog (predovšetkým marihuana a halucinogény) v 60. rokoch ako súčasť sociálnej revolúcie a vytvárania subkultúr mladých ľudí, ktoré sa nestretávali s pochopením starších generácií. Navyše rastúca konzumácia opiátov a kokaínu sa ukazovala ako pozitívne korelujúca s rastúcim násilím v niektorých štátoch USA.  Avšak ešte závažnejším impulzom ku začatiu tejto represívnej politiky bolo nebezpečne zvyšujúci sa podiel amerických vojakov vracajúcich sa z Vietnamu závislých na heroíne, pohybujúci sa niekde medzi 10 a 15 % službukonajúcich (DuPont 2000). Nixonova garnitúra teda reagovala prijatím Comprehensive Drug Abuse Prevention and Control Act v roku 1970 a založením vedúcej agentúry v tejto oblasti, Drug Enforcement Administration (DEA).

 

Princíp súborov stratégií spadajúcich pod spopularizovaný názov "War on Drugs" spočíval a ešte stále spočíva v kriminalizácií každého stupňa drogového reťazca (od výroby až po spotrebu) a represívnom vymáhaní týchto zákonov, v aktívnej snahe o zníženie dostupnosti drog militantným narušovaním ich dodávky z pestovateľských krajín a v domácej  osvetovej a preventívnej kampani. Je to práve druhá z menovaných stratégií (zintenzívnená za Reaganovho pôsobenia), ktorá má tak významný dopad na štáty Latinskej Ameriky, ktorá tvorí svojimi prírodnými podmienkami vhodné miesto na pestovanie troch pre trh s drogami významných rastlín: koka, mak a marihuana. Rácio za týmto "supply-side" prístupom tvorí teória, že elimináciou dodávky nelegálnych drog do USA aktívnym ničením a zakročovaním proti pestovateľom a spracovateľom týchto rastlín v producentských krajinách sa zvýši cena drôg na čiernom trhu natoľko, že z ekonomických dôvodov klesne dopyt v cieľových krajinách (WOLA 2004). Avšak nepredvídaným dôsledkom takejto stratégie bola rastúca ekonomická, a teda aj politická sila obchodníkov s drogami, ktorých výnosy išli do závratných výšok potom ako mohla byť cena drog udržiavaná na vysokých úrovniach z dôvodu rizikovej prirážky vyplývajúcej z podstaty obchodu[3]. Môžeme teda predpokladať, že za náhlym výskytom drogových kartelov v Latinskej Amerike v 70. rokoch je práve táto kriminilizačná a represívna politika, ktorá udržuje vysoké ceny látok, po ktorých existuje stály dopyt, čo zapríčiňuje vysokú ekonomickú výhodnosť drogového obchodu.

 

Prvými pašeráckymi organizáciami v 70. až 80. rokoch (DTOs- drug trafficking organisations) boli hierarchicky usporiadané skupiny so silným lídrom, ako napríklad Escobarov kartel Medellin[4], ktorý sa vyznačoval brutálnosťou a násilníckymi metódami alebo kartel Cali bratov Orejuelovcov, ktorý sa naopak zameral na tajnú spoluprácu s vládnymi silami alebo dokonca aj DEA v boji proti konkurenčnému Escobarovmu kartelu, stál  takisto za korumpovaním vrcholných politikov spolu so Samperom v 90. rokoch. Pravým začiatkom represívnych akcií kolumbijských policajných zložiek a USA bolo odhalenie a zničenie veľkého spracovateľského laboratória Tranquilandia, ktoré slúžilo viacerým výrobcom a pestovateľom koky (Ochoa 2000), ako aj Escobarom objednaná vražda ministra spravodlivosti Rodriga Lara Bonillu (obe udalosti sa udiali v roku 1984). Začatie používania právnych nástrojov zo Zmluvy o vydávaní stíhaných osôb medzi Kolumbiou a USA (Extradition Treaty) z roku 1979 by takisto znamenalo, že bossovia DTOs mohli byť obžalovaní a odsúdení v USA, kde nemali korupčne podchytené pole pôsobnosti, a preto stúpli násilie a vyhrážky v kolumbijskej politike, konkrétnejšie Kongrese, na zneplatnenie zmluvy (U.S. Library of Congress 1988), čo sa v krátkodobom horizonte, v roku 1991, naozaj stalo[5].

 

USA v tomto čase vykonala vo svojej protidrogovej politike 2 zásadné kroky. Prvým bolo spustenie Andskej Iniciatívy za prezidenta Busha seniora v roku 1989. Táto stratégia naplno spustila americké asistenčné vojenské zásahy (spolu s domácou políciou alebo armádou) proti producentom a dodávateľom potrebných chemikálií v štátoch tohto regiónu, menovite Peru, Bolívií a Kolumbii. Takisto sa týmto spustil program leteckého chemického vyhubovania (fumigácia) kokových plantáži pomocou herbicídov[6] (Gibbons 2010). Tieto operácie riadil novo zriadený Office of National Drug Control Policy (ONDCP) na čele s tzv. "Drogovým cárom (Drug Czar)". Druhým krokom, ktorý má do dneška veľký vplyv na producentské a tranzitné štáty, bolo zavedenie tzv. certifikovania 32 najvýznamnejších krajín v tejto oblasti od roku 1986 (Chepesiuk 1999, 34). Iba vďaka takémuto certifikátu, ktorý sa krajinám udeľuje ročne na základe ich spolupráce a koordinovania protidrogovej politiky s USA, povolia Spojené štáty finančnú pomoc, poprípade pôžičku cez Svetovú Banku alebo Medzinárodný Menový Fond. Tieto spomínané stratégie sú až do dnešného dňa pod rôznymi menami (napr. najznámejší Plan Columbia alebo posledne Mérida Initiative v Mexiku) prevažujúcou stratégiou boja proti nelegálnemu obchodu s drogami v Latinskej Amerike, ktorá aj napriek rozbitiu vyššie spomínaných drogových kartelov v 90. rokoch stále čelí problémom z neho vyplývajúcim, keďže DTOs sa buď presunuli do iných častí Latinskej Ameriky[7] v rámci princípu zvanom "balónový efekt", alebo sa rozdelili na menšie spolupracujúce skupinky.

3.    Socioekonomické dôsledky "boja proti drogám"

 

Model militantného a chemického redukovania dodávky zo zdrojových krajín a kriminalizovanie každého kroku vo výrobnom, dodávateľskom a spotrebiteľskom reťazci stojí za cieľom obmedziť konzumáciu a dostupnosť drog v cieľových krajinách stojí za mnohými dnešnými problémami v dotknutých krajinách.

 

Začínajúc pestovateľmi, táto stratégia vynakladá veľké finančné prostriedky na zníženie celkovej plochy a objemu vypestovanej koky cez veľkoplošné letecké hubenie kokových plantáži používaním herbicídov. Avšak ako ukazuje príklad v Peru, tržné pravidlá zaručia, že sa produkcia takto ekonomicky výhodnej plodiny[8] objaví zase v inej oblasti, ak nebude zaručený odbyt inej, náhradnej plodiny, čo sa v 80. rokoch peruánskemu programu PEAH nedarilo (Loveman 2006, 172). Program hubenia plantáži pod CORAH predbiehal kapacitu PEAH, čo nevyhnutie viedlo ku sociálnym nepokojom, keďže farmári toto vnímali ako snahu domácej vlády ohroziť ich živobytie (navyše pestovanie koky má v Andskom regióne viac ako 7 tisíc ročnú inkskú tradíciu). Situáciu využilo Sendero Luminoso (Svetlá Stezka) s jeho senderitas, keď prešli na veľmi populárnu proti-eradikačnú rétoriku, navyše farmári sa sami začali organizovať do polo militantných domoobranných milícií FEDECAH, ešte viac tak prispievajúc k vyhrotenej situácií. Peruánska vláda následne zmenila taktiku a bojovala výlučne proti podvratným živlom senderitas ("hands-off-drug-trafficking" prístup), čím si získala dôveru farmárov, ale nedôveru USA, ktoré pohrozili "decertifikovaním" Peru, keďže DEA si vykladala nečinnosť generála Arciniega proti narkomafii ako spoluprácu s ňou (Loveman 2006, 176-180). Podobný postup decertifikovania zvolilo USA aj pri Bolívií, kde sa zvolením prvého pôvodného obyvateľa, Eva Moralesa, za prezidenta v roku 2006 uvoľnila legislatíva ohľadom pestovania koky[9].

 

Navyše spôsobuje takýto prístup aj značné environmentálne škody, keď napríklad fumigácia glyfosátom a hubou Fosarium Oxysporum zapríčinila v jednom roku na hraniciach Ekvádoru a Kolumbie úhyn cca. 12 tisíc kusov dobytka, dokonca boli zaznamenané genetické zmeny v chromozómoch ľudí žijúcich v tejto oblasti (Loveman 2006, 117). Rastlina koka si navyše v poslednom čase vybudovala odolnosť voči bežným Roundup herbicídom, a preto sa začala aplikovať silnejšia verzia Roundup Ultra, ktorá však zapríčinila vyrážky, svrbenie očí a iné sprievodné znaky až u 80% detí v postihnutých regiónoch. Naviac, kvôli povahe takýchto leteckých postrekov, cieľové rastliny (mak a koka) nie sú jedinou zasiahnutou plodinou. Často sa stáva, že postreky zničia úrodu (napr. jačmeňa, kukurice alebo banánovníkov) alebo zasiahnu zdroj vody farmárov, ktorí sa vzdali pestovania koky alebo maku, a ktorí si požičali peniaze na zakúpenie semien (NRC Handelsblad 2000). Obnažené polia sú takisto náchylné ku vodnej erózií a zosuvom pôdy, čo zapríčiňuje ďalšie environmentálne problémy. Balónový efekt pri pestovaní týchto rastlín navyše zapríčinil, že potom, ako sa pestovanie potlačilo v tradičných regiónoch ako sú Kolumbia a Peru,  sa nové plantáže začali objavovať v krajinách ako sú Ekvádor a Venezuela, kde môže nahradiť pestovanie kávy, čo znamená prenášanie problémov do ďalších, doteraz nepostihnutých oblastí. Čo vedie Kolumbijskú vládu v spolupráci s USA organizáciami ku pokračovaniu týchto zjavne škodlivých praktík môžeme azda jasnejšie chápať až keď sa pozrieme na pozadie tohto postrekovacieho biznisu. Glyfosát Roundup, ktorý je najčastejším používaným herbicídom pri leteckej fumigácií plantáži koky a maku, je výrobkom americkej spoločnosti Monsanto, ktorá je pravidelným prispievateľom do amerických prezidentských kampaní, napríklad na kampaň v roku 2004 poskytla republikánom sponzorský dar vo výške $3 miliónov, za čo istotne očakáva nejakú protislužbu (Loveman 2006, 38).

 

Boj proti spracovateľom a pašerákom podporovaním a trénovaním domácich armád organizáciami ako sú DEA a ONDCP znamená, že rola armády sa v týchto štátoch posilní aj v oblastiach (vymáhanie práva atď.), kde by mala za normálnych okolností fungovať polícia. Takisto mätúce sú aj výcviky policajných zložiek americkou armádou. Prelínanie týchto dvoch zložiek moci má za dôsledok slabý dozor na dodržiavanie ľudských práv pri vykonávaní akcií proti narkomafii, keďže tie sú zväčša "dôverné", a teda chýba možnosť ich verejnej kontroly a vyvodenie zodpovednosti[10]. Toto viedlo ku značnému nabratiu armády na sile a ku "paramilitarizovaniu" policajných zložiek (WOLA 2004, 7). Tak ako sa koncom 80. rokov a počas 90. rokov stupňovalo násilie v Kolumbii a Peru s rastúcimi vládnymi militantnými zásahmi, tak sa podobný trend ukazuje aj v Mexiku, keď sa od roku 2000, ktorý bol rokom vyhlásenia vojny drogovým kartelom novozvoleným prezidentom Foxom a predovšetkým následne aj Calderonom v roku 2006 s finančnou podporou USA cez Mérida iniciatívu[11], zvyšuje počet obetí tejto vojny. Destabilizácia štruktúr starých DTOs ako boli Sinaloa alebo Gulf  a vynorenie nových ako napr. Los Zetas spôsobilo vojnu vo vnútri kartelov a medzi kartelmi, zapriahnutie armádnych zložiek a federálnej polície na rozbitie regionálnych štruktúr zase prenieslo vojnu aj na lokálnu úroveň, kde dovtedy fungovali korupčné vzťahy medzi políciou a miestnymi kartelmi zaisťujúce mier, ktoré boli však týmto rozbité. Riadiac sa mottom "Striebro alebo olovo" (Finnegan 2010), kartely dávajú novým miestnym šerifom možnosť výberu medzi úplatkom alebo smrťou a keďže novou politikou prezidenta Calderona bol rázny boj proti korupcii, výsledok je, že v dôsledku takéhoto boja proti narkomafii mafii uhynulo len medzi rokmi 2006-2009 vyše 50 tisíc ľudí (Gonzalbo 2009).

 

Podľa môjho názoru a takisto histórie (Prohibícia v 30. rokoch a posilnenie vplyvu Al Caponeho mafie) a  je takýto prohibičný prístup dlhšie neudržateľný. Samozrejme, nemôžem odsúdiť samotné dobre motivované zásahy polície a armády proti narkomafii, avšak ak má byť výsledkom a reakciou iba ďalšie exponenciálne rastúce zabíjanie a násilie a ak je korupcia lepšou a prijateľnejšou formou fungovania spoločnosti v demokratickom štáte ako boj proti nej, tak je niečo fundamentálne zlé na prístupe k riešeniu drogovej problematiky. Kým bude existovať dopyt, bude existovať aj ponuka, je teda iba na politických špičkách USA, či v prípade pokračujúceho neúspechu redukovania spotreby budú trvať na takom type stále objavujúcej sa ponuky, ktorá so sebou obnáša zničené zdravie, budúcnosť, životné prostredie a životy nevinných ľudí v cudzích krajinách.

 

4.    Výsledky doterajšej protidrogovej činnosti a jej budúcnosť

 

Cieľom „supply-reduction" politiky USA (ktorú rozširuje do celého sveta) v tejto oblasti je predovšetkým znížiť dostupnosť a spotrebu drog na globálnom trhu.  V tomto zlyhala na plnej čiare, keďže konzumácia kokaínu vzrástla oproti roku 1998 (skoršie dáta neexistujú) o takmer 30%, opiátov o 35% a marihuany o takmer 10% (Global Commision on Drug Policy 2011) . Kultivácia koky v Andskom regióne na plochu síce klesla o cca. 50 tisíce hektárov za posledných 10 rokov a ustálila sa na čísle 150 tisíc hektárov (UN 2010), ale celková produkcia kokaínu v oblasti ostáva konštantná na úrovni okolo 800 t ročne (UNODC 2010a) vďaka zvyšujúcemu sa výnosu na hektár[12] a  napriek zvyšujúcim sa množstvám zhabaných drog a plochám vyhubenej koky, ktorými sa vláda US a im spriaznené vlády v Latinskej Amerike radi chvália. Balónový efekt zaručil, že sa dominujúca produkcia v 80. rokoch z Kolumbie presunula do Peru, koncom 90. rokov nazad do Kolumbie a dnes sa trend vracia kvôli implementácií Plánu Kolumbia do Peru (UNODC 2010b). Zhrnuté a podčiarknuté, prohibičný model prístupu k drogám nás neposunul o nič bližšie ku pôvodným cieľom tejto politiky. Úspešnosť politiky sa merala v „počte zadržaných, množstve zhabaných drog alebo tvrdosťou postihov", čo nám síce môže ukázať „akí tvrdí sme boli", ale málo to napovie o úspešnosti dosiahnutia cieľu „zlepšenia zdravia a blahobytu ľudstva." (Global Commision on Drug Policy 2011, 5).

 

Potešujúcou správou je azda fakt, že kolumbijská administratíva pomaly opúšťa od leteckých postrekov kokových plantáži a presedláva na ich manuálne ničenie (UNODC 2010c) a ponúknutie alternatívneho zdroja obživy farmárom napríklad zaručením stáleho odbytu plodín cez dlhodobé kontrakty s nadnárodnými spoločnostiam. Politická atmosféra v Mexiku takisto začína nadržiavať opozičnej strane PRI, ktorá sľubuje menej násilný prístup ku kartelom až snaha o vyjednávanie, t.j. návrat ku úplatkárskemu modelu (Taylor 2012). Nie je teda prekvapivé, že sú to práve prezidenti krajín Latinskej Ameriky, ktoré boli najviac postihnuté týmto 40 ročným bojom, kto čoraz častejšie volá po dekriminalizácií až regulovanej legalizácií týchto teraz nelegálnych látok. Čo sa naopak môže zdať šokujúce, je zotrvačnosť USA vo svojich stanoviskách, že iba vymáhaním práva a preventívnou kampaňou (to čo sa robilo doteraz) sa dá dosiahnuť  žiadaný výsledok (BBC 2012).

 

5.    Záver

 

Kriminalizácia a prohibícia látok sa ukázal byť neefektívny spôsob riešenia zneužívania týchto látok, pretože nie len že toto zneužívanie neobmedzil, ale spôsobil veľké vedľajšie, kolaterálne škody v zdrojových krajinách poskytnutím ekonomickej a politickej moci zločineckým organizáciám, a tým destabilizovaním vnútornej politickej a bezpečnostnej situácie, ničením živobytia nevinných farmárov, ničením zdravia a životného prostredia ľudí v pestovateľských regiónoch, kriminalizovaním tradičných konzumentov kokových lístkov, rozpútavaním násilia, posilňovaním moci armády na úkor demokratických prvkov krajiny, vysokou vynaloženou ekonomickou cenou, kriminalizáciou rekreačných používateľov a prepĺňaním väzníc. Všetko toto za cenu zvýšenia spotreby. Politika USA (a teda aj všetkých štátov, ktoré ju nasledujú) mi pripomína politiku fašistického štátu, keď napr. „Drogový cár" má zákonnú povinnosť zabrániť legalizácií akejkoľvek teraz nelegálnej látky aj za cenu klamstva (Guither 2012). Selektívna kriminalizácia iba niektorých drog pokrytectvo, pretože neaplikuje rovnaký meter na všetky omamné látky (alkohol a nikotín). Nehovoriac o tom, že v samotnej podstate je používanie a pestovanie drog „zločin bez obete" (victimless crime- Christopher Hitchens) a teda neexistuje, mimo represívneho zastrašovania, dôvod v robení bežných užívateľov kriminálnikmi pokračovať. Rasový podtón, keď bola miera kriminalizácie crackovej formy kokaínu, ktorý bol častejší u Afroamerickej menšiny, ku práškovej forme určená na 100 ku 1, a pomer 7 väzňov na 1000 obyvateľov, čo je najvyššia miera uväzňovania na svete (PBS 2010) ma len utvrdzujú v domnienke, že USA sa na slobodnú krajinu iba hrá, pričom v realite dáva prednosť peniazom zbrojárskej a farmaceutickej a chemickej loby, ktorej súčasný stav nahradzovania prírodných látok chemickými substitútmi a militantných represívnych akcií vyhovuje. To sú spolu spolu s drogovými kartelmi jediní hráči, ktorí z dnešného nastavenia politiky profitujú.

 

 

6.    Zdroje

 

 


[1] Jej objem bol v roku 2009 podľa správy OSN odhadovaný na takmer $200 miliárd, čo predstavovalo cca. 1% celkového globálneho objemu trhu (Guardian 2011).

[2] Menovite guatemalský prezident Otto Peréz, kolumbijský prezident Juan Manuel Santos alebo postupne aj mexický prezident Felipe Calderón (Mary Speck 2012).

[3] Cena spracovania jedného kilogramu kokaínu stála v miestnych laboratóriách $1500, pričom v uliciach USA sa mohla vyšplhať až na $50,000 za kilogram (WGBH educational foundation 2012).

[4]Na pašovanie zozačiatku používali malé lietadlá naložené kokaínom s mezdipristátim na karibskom ostrove Norman's Cay.

[5] Táto zmluva spustila vlnu násilia tzv. "Extraditables", čo bolo zoskupenie bossov prevažne Medellin kartelu, ktorých mottom bolo "Radšej skončiť v hrobe v Kolumbii ako v cele v USA" (Chepesiuk 1999, 71).

[6] Po neúspechu s ručným ničením týchto plantáži v Peru pod USA podporovaným programom CORAH sa toto zdalo ako najúčinnejšia forma eradikcie (Loveman 2006, 170).

[7] Mexiko sa stalo dominantným sídlom drogových kartelov v 80. rokoch až potom ako USA uzavrelo v roku 1982 tranzitnú cestu z Kolumbie do USA cez južnú Floridu založením South Florida Task Force, čím sa z pozemnej cesty cez Mexiko stala prevažujúca alternatíva (Debusmann 2009).

[8] Pestovanie je ekonomicky výhodné pre malú časovú a finančnú náročnosť, vysokú odolnosť rastliny voči väčšine škodcov a dokonca aj herbicídom, navyše pestovatelia sa nemusia trápiť s hľadaním odoberateľov, keďže spracovávatelia si sami prídu po úrodu.


[9] Na čo Morales vtipne poznamenal, že UNASUR by malo decertifikovať USA, keďže sú to práve oni, ktorým sa nedarí zredukovať konzumáciu a dopyt po drogách, čo je hlavným dôvodom pašovania drôg (IASW 2011).

[10] Známe sú prípady zabíjania civilistov armádou a následne ich vydávanie za úspešne zlikvidovaných členov guerilly alebo narkomafie, za ktorých sú vypísané odmeny. Od roku 2002 dosiahlo číslo takto zabitých ľudí cez 2000 obetí (Isacson 2010)

[11] V rámci nej má v období 3 rokov mexická vláda obdržať cca. $1,5 miliardy (Taylor 2012).

[12] V roku 2001 bol začiatok výsadby vysoko výnosných semiačok koky (Smith 2010).

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Učiteľ, ktorý sa rád hral. Ako sa Milan Reindl stal dizajnérom Lego Technic

Nevyštudoval techniku ani dizajn. Napriek tomu sa stal jedným z jedenástich dizajnérov Lego Technic. Len vďaka tomu, že si rád z lega skladal veci, na ktoré nemal návod.

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami sú Blanár a Žiga.

SVET

Výbuchy pri štadióne v Istanbule zabili najmenej 13 ľudí

K explóziám došlo hodinu po zápase medzi Besiktasom a Bursasporom.


Už ste čítali?