Neexistujúca demokracia na Slovensku

Autor: Adrián Tišťan | 6.3.2012 o 19:59 | (upravené 7.3.2012 o 10:51) Karma článku: 10,05 | Prečítané:  535x

So záujmom som pozoroval vlnu intelektuálneho pohoršenia niektorých slovenských osobností nad protestami posledného mesiaca. Nechápal som. Niektorí z nich sami už 20 rokov píšu kritické články o slovenskej politike. Avšak pri náznaku občianskej aktivity namierenej proti spôsobu vedenia vecí verejných sa ako prví ozývajú za zachovanie status quo, pretože by to nebodaj mohlo zraniť ich konzervatívne cítenie. Schizofrénia? Hrôza z toho, že by konečne vyšlo na svetlo, že s demokraciou, o príchod ktorej sa táto generácia v 1989 zaslúžila, nie je všetko v kostolnom poriadku a tak by prišli o svoju "slávu"? A dá sa vôbec súčasný systém považovať za demokraciu? V našej Ústave je demokratický charakter republiky zhrnuty v čarovnej vete "Štátna moc pochádza od občanov, ktorí ju vykonávajú prostredníctvom svojich volených zástupcov alebo priamo", avšak či tomu legislatíva odpovedá je otázne. Ostatne, aj európske krajiny bývalého Východného bloku boli označované za ľudové demokracie.

Prvým dôležitým bodom bude povedať si, čo to tá demokracia vôbec je.

Považujeme za demokraciu ľudské práva a slobody, ktoré nám Nežná revolúcia naozaj priniesla? Ale to nemá s pôvodným významom slova veľa spoločného! V starých Aténach existovala síce vláda občanov ("rule by the governed"), avšak títo boli definovaní tak, aby nezahŕňali ženy, otrokov a nemajetných. A opačne, na Slovensku síce máme všetci možnosť voľne povedať názor na veci verejné, ale bez toho aby toto malo na ich beh zásadny vplyv. Ilúzia demokracie sa pre vládnucu elitu stala lepším nástrojom ako verejnosť dráždiace totalitné praktiky. Odvolávanie sa na "demokratické" a "nezávislé" inštitúcie vrcholnými politikmi je nepriestreľné, oponenti sú označení za komunistov a anarchistov požadujúcich návrat diktátu alebo bezprávia, aj keď to je presne proti čomu sa snažia bojovať. Orwellovský paradox ad absurdum.

Dopredu treba poznamenať, že v niektorých krajinách môže aj takáto forma demokracie fungovať bez korupcie a politickej mafie (masívne členstvá obyvateľstva v stranách, dlhšia história demokracie a kritického zmýšľania). Na Slovensku za terajších socio-ekonomických podmienok (k tomuto bližšie dole) avšak nie. 22 rokov boli uverejňované a odhaľované zločinecké praktiky inflitrovaných komunistických štruktúr, ale aj nových oportunistov, ktorí by si tiež radi zobli zo spoločného koláča. Všetci vieme, že naše spoločné financie a majetky spravujú ľudia neodborní alebo priamo zapletení v sieti organizovaného zločinu (bohužial pre nás väčšinou oboje) a zákony- morálne zásady spoločnosti na papieri -schvaľujú ľudia majúci k takýmto zásadám čo najďalej. Čo s tým však môže urobiť človek, ktorému je z tohto všetkého už dlhšiu dobu nevoľno?

Ako vstúpiť do politiky alebo Nedemokratické prvky v našich zákonoch


Predstavme si modelovú situáciu, kde sa uvedomelý občan, znechutený politickým vývojom u nás a plný užitočných nápadov na zlepšenie legislatívy, rozhodne zmeniť politiku zvnútra, to je priamo z parlamentu ako poslanec. Ústava mu predsa takúto možnosť ponúka. Čo teda môže urobiť? 

Vstúpiť do žiadnej z už založených strán nechce, pretože si je vedomý ich zhnitého vedenia a pchanie sa niekoľko rokov servilne do zadnej časti tela "lídrom" a pritom potláčať kritické myslenie, len aby sa dostal na zvoliteľné miesto na kandidátke, sa mu tiež nezdá prijateľné. A naviac, je to ľavicový intelektuál podporujúci vyrovnaný rozpočet a osobné slobody (hovoril som, že to bude hypotetická situácia) a žiadna z existujúcich strán sa s ním takto programovo nespája. Čo môže ďalej takýto občan robiť?

Ako nezávislý kandidovať nemôže, pretože mu to platné zákony neumožňujú. A pri súčasnom volebnom systéme je kandidovanie nezávislých poslancov nereálne. Nedemokratický prvok č. 1. Podmienkou vstupu do celoslovenskej politiky jednoducho nemôže byť vstup do politickej strany. To tu bolo za čias reálneho socializmu. Dnešní obhajcovia demokracie, väčšinou bývalí komunisti, budú argumentovať, že stranu si každý môže založiť vlastnú a žiadne ústavné práva nie sú pri tomto volebnom systéme porušované. Je tomu naozaj tak?

Povedzme, že nájsť 10 tisíc ľudí ochotných podporiť jeho novo vznikajúcu stranu (môžu byť aj mŕtvi) nie je ťažká úloha a aj na kauciu sa peniaze nájdu. Na kampaň však nie. Uvedomuje si, že trh, na ktorý chce vstúpiť je celé Slovensko, a tomu by museli odpovedať aj výdavky na kampaň. Zabehnuté strany míňajú na kampaň oficiálne v priemere okolo 1 milióna eur (neoficiálne omnoho viac), pričom im v tom nedobrovoľne pomáhajú všetci občania zo svojich daní, čím sa ešte viac znevýhodňujú nové strany a konzervujú tie staré. Aké sú dôsledky takto nastaveného systému? 

Nová politická strana, ak dúfa vo svoje presadenie sa na politickej scéne, je nútená buď

  1. pozostávať z vplyvných a bohatých ľudí, ktorí si budú môcť dovoliť zaplatiť kampaň zo svojich a tak sa dostať do povedomia ľudí (prípad SaS). 

    alebo

  2. hľadať sponzorov, ktorí im tú kampaň zafinancujú. Samozrejme budú títo sponzori za svoje poskytnuté služby požadovať protislužbu, čím sa strana zapletáva do pavučiny tzv. "politického podnikania", ináč nazývaného politická mafia. Príkladov takýchto strán je mnoho, isto nebude mať nik problém nájsť tú "svoju".

A tu sa nachádza nedemokratický prvok č. 2. Slovenskí politici môžu byť buď oligarchovia (na ktorých nemusí byť a priori nič zlé), mafia-friendly korupčnící alebo servilní riťolezci. Väčšinou sa nám dostane taký mix (mafiánska oligarcho-partokracia), pretože druhá skupina sa po určitom čase v politike stáva súčasťou tej prvej. Nič moc voľba, čo? Na vstup do politiky vo fungujúcej demokracii človek nemôže byť povinný byť bohatý (SaS, Matovič), mafiánska sviňa (Fico, Slota, Dzurinda, Mečiar, Hrušovský) alebo možno čestný, ale mlčiaci sluha (Radičová, Lipšic, Žitňanská, zo Smeru ma nik nenapadá :)). 

Náš hypotetický čestný a chudobný občan, akých je na Slovensku, verím, väčšina, nemá v tomto systéme šancu zmeniť ho zvnútra, čo je jediná možnosť na zmenu, vidiac nefunkčnosť referenda a nulovú reakciu politikov k protestom. 

Ako z tejto situácie von?

Spomínané soci-ekonomické podmienky sú také, že Bolševik 40 rokov aktívne potláčal kritické myslenie ľudí, predovšetkým čo sa politiky týka, a tak sú jednoducho ovplyvniteľní tou najprimitívnejšou reklamou. Toto strany využívajú práve v kampani, pretože vedia, že voliči sa rozhodujú zväčša na základe emocií z bilbordov, spotov a PR vystúpení. Preto navrhujem ako riešenie zakázať politickú reklamu, t.j. billboardy, televízne spoty atď., ktorá do politiky nepriniesla vôbec nič pozitívneho (ak o niečom viete, napíšte do diskusie), avšak negatív nadmieru (spomínané vyššie). Politika by mala byť o výsledkoch a reálnych politických cieľoch a nie o marketingu. Informovanie o politických stranách môže zabezpečiť verejnoprávna televízia vo svojom vysielaní alebo môže byť stranám/kandidátom poskytnutý priestor v tzv. politických novinách rozoslaných každej domácnosti o jednom kuse. Rovnosť šancí musí byť zabezpečená. 

Druhým riešením je zmena volebného systému predovšetkým tak, aby bolo možné voliť ľudí (a teda aj nezávislých), a nie strany. Možností je veľmi veľa, spoločnosť by si sama mala vybrať tú "svoju" alternatívu v referende, pretože dnešný systém (takisto ako Ústava) nám bol nanútený bez toho, aby sme sa mohli k nemu vôbec vyjadriť. A ak nie je spôsob vyberania zástupcov ľudu schválený celospoločenským konsezom, ťažko možno hovoriť o demokracii. 


To, čo nám dnešné zákony a Ústava ponúkajú je len ilúzia demokracie. Niekomu to stačí, zdá sa že Štefanovi Hríbovi napríklad áno. Mne však určite nie. Navrhnuté riešenia sú iba tým najzákladnejším, čo treba pre vytvorenie ozajstnej vlády ľudu aj u nás, na Slovensku. Verím, že podobne zmýšľajúcich ľudí, ako som ja, je na Slovensku viac, a preto by som aj uvítal konštruktívne nápady a komentáre v diskusii. O možnej podobe volebného systému a terajšom neexistujúcom oddelení zákonnodarnej a exekutívnej moci (čo je mimochodom tiež znakom demokratického zriadenia!) by som rád napísal nabudúce.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Učiteľ, ktorý sa rád hral. Ako sa Milan Reindl stal dizajnérom Lego Technic

Nevyštudoval techniku ani dizajn. Napriek tomu sa stal jedným z jedenástich dizajnérov Lego Technic. Len vďaka tomu, že si rád z lega skladal veci, na ktoré nemal návod.

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami sú Blanár a Žiga.

SVET

Výbuchy pri štadióne v Istanbule zabili najmenej 13 ľudí

K explóziám došlo hodinu po zápase medzi Besiktasom a Bursasporom.


Už ste čítali?