So záujmom som pozoroval vlnu intelektuálneho pohoršenia niektorých slovenských osobností nad protestami posledného mesiaca. Nechápal som. Niektorí z nich sami už 20 rokov píšu kritické články o slovenskej politike. Avšak pri náznaku občianskej aktivity namierenej proti spôsobu vedenia vecí verejných sa ako prví ozývajú za zachovanie status quo, pretože by to nebodaj mohlo zraniť ich konzervatívne cítenie. Schizofrénia? Hrôza z toho, že by konečne vyšlo na svetlo, že s demokraciou, o príchod ktorej sa táto generácia v 1989 zaslúžila, nie je všetko v kostolnom poriadku a tak by prišli o svoju "slávu"? A dá sa vôbec súčasný systém považovať za demokraciu? V našej Ústave je demokratický charakter republiky zhrnuty v čarovnej vete "Štátna moc pochádza od občanov, ktorí ju vykonávajú prostredníctvom svojich volených zástupcov alebo priamo", avšak či tomu legislatíva odpovedá je otázne. Ostatne, aj európske krajiny bývalého Východného bloku boli označované za ľudové demokracie. pokračovanie článku
Otázku z nadpisu by sme mohli položiť aj inak: Prečo až teraz? Každý gramotný obyvateľ Slovenska schopný otvoriť noviny musel vedieť o tomto spôsobe fungovania slovenskej politiky. Určite to má niečo do činenia so zmýšľaním, ktoré zanechal minulý režim v hlavách dnešnej staršej generácie, aktívne podporujúci pasivitu rádových ľudí vo vzťahu ku veciam verejným a vyžadujúci poslušnosť ku neomylným a "vyvoleným" autoritám. pokračovanie článku
Študent Masarykovej Univerzity v Brne, kriticky premýšľajúci jedinec, nenaviazaný na žiadnu ideológiu alebo večnú pravdu, ktorý sa nebojí vysloviť svoj (aj nepopulárny) názor. Človek, ktorý má rád svoju rodnú krajinu napriek všetkým jej nedostatkom, a chce ju zmeniť k lepšiemu.
Čo ma zaujaloTýmto článkom bloger
klikol/klikla na karmu.
